Dve strany mince
Dve strany mince
Tak ako doktor sľúbil sa aj stalo, objavil sa s prvými slnečnými lúčmi. Slabé svetlo ožarovalo jeho zamračenú tvár. V jednej ruke kožený batoh a v druhej čutoru.
„Čert aby vzal také starosti mať...“ a ďalšie podobné vety sa niesli lesom, keď kráčal k čistinke, kde odpočívala naozaj zvláštna spoločnosť. Vlkolak držiaci v náručí dievča so snehovo-bielymi vlasmi, bledý upír a nakoniec, opálený muž, ktorý prahol po životoch týchto stvorení. Zastavil sa pár krokov od Iana a začal sa hrabať v batohu.
„Tu máš, zviaž ho kým sa začne hýbať.“ Hodil upírovi lano a kývol smerom k lovcovi. Ian sa postavil, išiel zviazať lovca, ktorý sa už nervózne mrvil.
Tami zamrkala do toho zrazu ostrého svetla. Veď keď naposledy otvárala oči bola ešte tma. Zrejme spala dlhšie než si myslela.
„Tak ako sa má naša krvná banka?“
„Nie ste vtipný, viete o tom?“ vyplazila jazyk na hnedovlasého muža.
„Ani sa byť nepokúšam, vravím to naprosto vážne. Tu máš, vypi toho čo najviac.“ Podal jej čutoru a sledoval jej reakciu. Tami naňho zmätene pozrela a odzátkovala ju. Pričuchla si k jej obsahu, zatočila sa jej hlava z vône zvareného vína a byliniek.
„Fuj, veď to je víno.“ Odtiahla od seba čutoru tak ďaleko ako jej to len dovolili natiahnuté ruky.
„Červené víno pomáha pri tvorbe krvi a tie bylinky tiež. Takže pekne zvesela.“ Popohnal ju , aby sa napila. Po prvom dúšku sa zaškľabila ale už nič nevravela. „Fajn, som rád, že ti chutí ,ale teraz k niečomu dôležitejšiemu. Mali by ste zmiznúť. V meste sa začínajú objavovať čudný týpci a vypytujú sa na vás.“ Slová boli smerované k vlkolakovi, ktorý zamyslene sledoval východ slnka. Odvrátil sa a uprel nevyspytateľný pohľad na zviazaného lovca. Vedľa neho čupel Ian, prikývol keď sa naňho Tatsumi zadíval. Tami pozerala z jedného na druhého a nechápala, čo sa deje.
„To zase budeme musieť utekať pred lovcami?“
„Pravdepodobne áno.“ Tami sklopila pohľad na svoje ruky. Tatsumi s povzdychom posadil dievča na zem a postavil sa. Prešiel ku spútanému lovcovi.
„Koľko ešte nebude môcť rozprávať?“ spýtal sa bez toho , aby odvrátil zrak od hromádky strachu, ktorá sa krčila na zemi pred ním.
„Už by mal byť schopný rozprávať.“ zamyslel sa muž ako niečo prepočítaval. Tatsumi sa sklonil dolu k lovcovi, chytil ho za golier kabátu a vytiahol ho do vzduchu.
„Takže koľko ich je?“ zavrčal mu blízko tváre. Rodrigeuz sa zachvel ,neprehovoril. Tatsumimu chladne zablyslo v očiach.
„Ešte raz ak si dobre nepočul. Koľko tých prašivých krýs ide po nás?!“ prudko s ním zatriasol.
„Varujem ťa, keď prehovoríš máš prchavú šancu prežiť.“ Lovec značne znervóznel, no stále nič nepovedal. Tatsumi počul jeho srdce, ten splašený sval, ktorý sa snažil nahnať krv do mozgu, aby vyprodukoval nápad ako sa dostať z tejto prekérnej situácie. Cítil jeho strach tak zreteľne až ho štípal nos a predsa z neho nedostal ani slovo. „Nič mi nepovieš? To ale nie je dobré, pre mňa a pre teba už vôbec. V umení jemného mučenia nie som zbehlý, takže to bude o lámaní kostí. Stále nechceš rozprávať?“ Tatsumi tam stál a svojim zjavom pripomínal boha podsvetia Háda, postoj a chladný pohľad vraha, ktorý neváha zabiť malé dieťa. Tami nedokázala pochopiť ,ako sa to milé stvorenie, ktoré ju chránilo a utešovalo, mohlo zmeniť na takúto beštiu.
Beštiu? Prekvapene zamrkala nad zistením, ktorého sa jej dostalo. Ktorý Tatsumi je ten pravý. Ten láskavý a milí, trochu smutne sa usmievajúci mladík alebo....
Alebo chladnokrvný anjel pomsty, ktorý sa pred ničím nezastaví? Samým ľaknutím nadskočila. Vlkolak zlomil lovcovi ruku a ten to dával dosť hlasno najavo.
„Pozrime, ako vie vtáčik spievať. No tak zaspievaj nám ešte.“ Povedal to takmer maznavým tónom. Tami sa pri ňom otriasla strachom a odporom. Ian si k nej prikľakol , položil jej ruku na rameno v upokojujúcom geste. Vďačne ho prijala a ešte viac sa k tej ruke pritisla, keď lovec znova zavrešťal.
„Pán Tatsumi , myslím, že to stačí.“ Doktor sa lenivo pozeral na tú scénu, snažil sa nezívať.
„Ešte mi nezaspieval , tak ako chcem.“ Ohradil sa ticho vlkolak.
„Vypadá to tak, že vám nič nepovie a zbytočne ho lámať je neľudské, predsa len som lekár a nemôžem sa na to len nečinne prizerať.“
„Bohužiaľ pán „Doktor“ , ja nie som človek a to už pekne dlho. Preto mi likvidácia takéhoto odpadu ani nepripadá neľudská.“ chytil mu druhú ruku, pravá sa s trochou šťastia nebude musieť amputovať. Zosilnel stisk a pokračoval by dokiaľ by sa kosť pod jeho silou neroztrieštila, ale zastavil ho dosť hlasný príkaz.
„Tak dosť už!“ otrávene sa pozrel ponad plece kto ho ruší. Tami stála len kúsok za ním, dlane zovreté v päsť. Vzdorovitý výraz v tvári dopĺňal pohľad plný smútku, hnevu a odporu. Pri tom poslednom sa musel vlkolak pozastaviť. ´Odpor ? Takže ona ku mne cíti odpor ?´ ,jeden kútik sa mu zdvihol v nepríjemnom úsmeve.
„Maličká konečne zistila pravdu?“ otočil sa k nej celým telom. Lovca pustil na zem až to zadunelo a ozval sa pridusený ston. Tami trochu zneistela pod tiažou jeho pohľadu. Kĺzal jej od tváre až k rozhalenému kabátu, ktorý odhaľoval jej bledú pokožku. Vo vlkolakových očiach sa mihla túžba.
„Tak čo? Už ti došlo, že hrať sa s vlkolakom , nie je taká zábava ako si myslela? Alebo si si myslela, že...“ zasmial sa. Tami mala stále väčší problém vybaviť si ako ho mala rada. Možno ho dokonca začínala milovať, teraz však videla pred sebou svoju nočnú moru.
„Že budem stále ten poslušný pes?“ Dal si ruky v bok a pokrútil hlavou.
„Prečo to robíš?“ v jej hlase bol cítiť nastávajúci plač.
„Prečo? Pretože taký som, to len ty si žila za rúžovým oparom a nevnímala skutočnosť. Ty malé, ufňukané, rozmaznané dec...“ koniec slova zanikol vo zvuku, keď sa Tamina ruka prudko zoznámila s vlkolakovou tvárou.
„Vráť sa! Okamžite sa vráť, toto nie si ty! Chcem späť Tatsumiho, môjho Tatsumiho!!!“ kričala na stále omráčeného mladíka.
„A môžeš mi povedať odkedy som TVOJ?“ Tami otvorila doteraz zlosťou zavreté oči. Dívali sa na ňu Tatsumiho nežné modré oči a už nie tie ľadové priepasti, ktoré tam boli ešte pre chvíľou.
„No....to....od....neviem...jednoducho si a basta!“ dupla si nohou a ruky skrížila na prsiach. Po tvári sa jej rozlieval jemný rumenec. Tatsumi sa k nej sklonil, letmo pritisol pery na jej rozpálené líce.
„Ďakujem.“ Tami sa teraz podobala na zrelú jahôdku.
Ian párkrát zamrkal, aby sa prebral zo šoku , ktorý v ňom vyvolal tento výstup a odľahčene si vydýchol. Už si myslel, že bude musieť zasiahnuť.
„Teda to trvalo. Mávaš často tieto stavy?“ spýtal sa podozrievavo.
„Občas to na mňa príde.“ Odvetil nechápavo vlkolak.
„Nabudúce daj vedieť predom , nech sa idem niekam zahrabať. Stretnúť sa totiž ešte raz s tvojím zlým dvojčaťom, bŕŕŕ ,to sa radšej prejdem po roztavenom striebre.“
„Snáď som nebol až taký príšerný.“ Osopil sa na bledého upíra. Tami skákala pohľadom z jedného na druhého a snažila sa vstrebať všetko čo povedali.
„Bol si horší než Satan, ktorý prehral partičku pokru s Kristom.“
„Kristus hráva poker?“
„Bože zachráň ma!“ lomil rukami a prosil Nebeského Otca, aby ho ušetril trápenia.
„Pokiaľ viem tak nemáš dušu, takže to tvoje kvílenie je viac než zbytočné.“ poznamenal uštipačne vlkolak.
„To máš jedno, vyjde to narovnako . Buď budeš na obláčiku brnkať na lutnu a pomáhať svätému Petrovi rátať božie ovečky alebo budeš prikladať do kotla. V obidvoch prípadoch si moc srandy neužiješ. ČO?!“ Tatsumi sa naňho díval s neskrývaným pobavením a sotva zadržiaval smiech. Nevydržal, po chvíli sa búrlivo rozosmial.
„Nesmej sa! Romanelli, nesmej sa!!“ ostatný prihliadajúci iba krútili hlavami a klopkali si prstom na čelo. V lovcovom prípade to bolo dosť bolestné, takže to po prvom pokuse vzdal.
„Páni , nerada ruším ,ale čo spravíme s tamtým?“ kývla hlavou smerom k lovcovi. Iana prekvapilo ako rýchlo sa spamätala. Tatsumi sa bezradne zadíval na upíra. Po chvíli blondiak začal horlivo krútiť hlavou a kričať,
„nechceš snáď , aby som ho zakusol?! Pred pár hodinami som sa najedol ažaž !“ Tami nechápavo nadvihol obočie. Potom čo sa spolu dohadovali, bez značného úspechu, sa obaja obrátili na muža stojaceho opodiaľ. Začali sa sprisahanecky usmievať, až z toho Doktorovi prebehol mráz po chrbte.
„Tsu? Čo vlastne doktor spraví s tým lovcom?“ spýtalo sa dievča mladíka, ktorý sedel na sivom koňovi. Blížili sa klusom ku mestu, nechceli na seba zbytočne pútať pozornosť rýchlou jazdou.
„Len ho dočasne odstráni z hry.“ ´Znel kľudne, až príliš.´ blesklo jej hlavou . Zastavili pred hostincom, v ktorom boli ubytovaný. Rýchlo vybehli do svojich izieb a začali baliť veci. Potrebovali získať pred lovcami náskok.
Tami rýchlo strkala svoje veci do sedlových vakov. Keď skladala akúsi blúzku, o ktorej nevedela, že by ju mala, vypadol z nej kúsok papiera. Pomaly ho zdvihla k tvári. Z jednej strany bol úplne čistý, z druhej však, keď ho otočila ,na ňu hľadeli štyri páry očí. Jedny , boli jej vlastné. Láskavé oči obohnané sieťou vrások patrili jej babičke. Ďalšie , toľko podobné tým predošlým , avšak mladšie sa dívali z tváre jej matky. Posledné , ktoré takmer kopírovali jej vlastné ,boli oči jej otca. Tami sa zdvihla z podlahy a sadla si na posteľ. Pohladila fotografiu bruškami prstov, takmer na ňu pri tom všetkom zhone zabudla. Jej rodina, ako na ňu mohla tak rýchlo zabudnúť? Ako mohla zabudnúť , že ju stratila kvôli nemu...? ´Nie! To nebol Tatsumi, kto ju pripravil o rodinu, bola to tá beštia! Tatsumi by niečo také nikdy nespravil! Ale som si tým istá? Už mi predsa ukázal, že má aj temnú stránku. Môžem mu po tom všetkom ešte veriť? A mohla som mu veriť vôbec niekedy? Nie, prestaň, môžem mu veriť! Veď ma už toľko krát ochránil. Ale robil to preto, že cíti povinnosť odčiniť svoje hriechy.....alebo, pretože ma chce jednoducho chrániť? Čo so mnou vlastne zamýšľa? Prečo ma má zo sebou, keď ma mohol jednoducho nechať v niektorom meste? Cíti ku mne niečo? A cítim k nemu ja niečo ?´ Jej úvahy pretrhol naliehavý hlas, ktorý na ňu volal.
„Tami! Si už zbalená?“ do izby vkĺzol Ian, našiel ju sedieť na posteli, v rukách nejakú fotografiu. Vyzerala , že premýšľa. Mávol jej rukou pred očami, poplašene sa strhla.
„Máš už zbalené?“ spýtal sa ešte raz, keď už ho vnímala.
„H- hej, mám.“ Rýchlo zbalila fotografiu do batohu a vyšla z miestnosti. Ian za ňou chvíľu hľadel , potom aj on opustil izbu. Tami prešla hostincom bez obzretia. Tatsumi platiaci hostinskému pri pulte sa za ňou obzrel s nič nehovoriacim pohľadom.
Pred hostincom nasadli všetci na kone. Snažili sa dostať z mesta čo najnenápadnejšie. Nanešťastie Taminin čierny žrebec priťahoval nežiadúcu pozornosť.
„Tami, kto bol na tej fotografii, ktorú si držala v hostinci?“ spýtal sa Ian, keď sa konečne preplietli chumľom tiel a dostali sa za brány mesta.
„Moja rodina.“ Odpovedala po chvíli zdráhania.
„A- ha, prepáč ja...“
„To je v pohode.“ Usmiala sa silene na rozpačitého upíra. Tatsumi videl ako sa jej pritom v očiach odráža potláčaný smútok a hnev. A on bol toho príčinou. ´Prečo teda so mnou ešte stále zostáva? Toľkokrát mala možnosť ma zabiť, mohla sa pomstiť. Miesto toho u nej nachádzam útechu a šťastie. Konečne začína dávať môj život zmysel, ale za akú cenu. Vyvraždil som celú dedinu, spolu s jej rodinou. Tak prečo? Prečo necítim ľútosť, že je sama? Že musí byť so mnou? S beštiou, heh, s beštiou, ktorá ju miluje. Tak si to priznaj Tatsumi, nedokážeš bez nej žiť. Dokážem, možno, asi. Si na nej závislí, na jej úsmeve , na jej pohľade, ktorý ti venuje, keď sa ráno zobudí. Je to ešte dieťa! Ale pekné dieťa, nemyslíš? Prestaň, na toto nemôžeš myslieť! Prečo? Bola by sklamaná, prestala by ti dôverovať! A dôveruje ti vôbec?´ Na toto svojmu cynickému ja nevedel odpovedať. Opatrne sa pozrel na dievča idúce na žrebcovi vedľa neho. Dôveruje mi? Pýtal sa sám seba a snažil sa utajiť svoj dychtivý pohľad na jej osobu.
„Budeš si ma tak prezerať dlho? Behá mi z toho mráz po chrbte.“ Mykol sa, ´ Ako to vedela ?´
„Ako prezerať?“ nadhodil opatrne , uvedomoval si , že sa dostáva na tenký ľad. „Ako hlavný chod obeda.“ Otočila sa naňho s šibalským úsmevom. Tatsumi sa bez toho ,aby to tušil, tiež usmial.
„Prepáč, netušil som.“
„Čo? Že som na zjedenie?“ opýtala sa ho a privrela oči. Ian, mysliac si, že toto nie je pre jeho uši popohnal ryšavého žrebčeka a vzdialil sa od tých dvoch „hrdličiek“ ,ako si ich pre seba nazval.
„Hmm, na jedlo si príliš chudá. To by som akurát chrúmal kosti.“ Uškrnul sa vlkolak a rozhodol sa pokračovať v započatej hre.
„Ale nevrav, psy majú predsa radi kosti, nie?“
„Hej, ale nie kuracie.“ Uchechtol sa.
„Tými sa akurát zadusia.“
„Myslíš tým , že som sliepka,!“ strelila po ňom pohľadom naoko rozhorčená. „Nie, ale si príliš mladá.“
„Príliš mladá na čo?“ oči sa jej zúžili do tenkých štrbín. V tejto chvíli pripomínala dravú lasičku.
„Príliš mladá na všetko.“
„Chceš povedať, príliš mladá na teba. Trafila som?“ zdvihla víťazoslávne hlavu a škerila sa na červeného vlkolaka.
„Si príliš mladá pre kohokoľvek, preboha, veď máš len pätnásť!“ začínala ho rozčuľovať, skoro mu to pripadalo, že si o niečo koleduje. Ale o čo?
„Pche, to si myslíš len ty! A tie pohľady, čo ste tam po mne hádzali, na to som nebola mladá?!“ odfrkla si.
„To boli iné okolnosti...“
„Jasné ,iné okolnosti. Chlapi sú jednoducho strašný.“ Zamračila sa a popohnala žrebca do klusu. Tatsumi za ňou nechápavo krútil hlavou s úsmevom na tvári. „O čom ste sa vy dvaja bavili?“ upír sa otočil na Tatsumiho, ktorý ho pomaly doháňal. Vlkolak pokrčil ramenami. Sám nevedel kam tým rozhovorom smerovala. Možno chcela niečo naznačiť. Tatsumi nemohol pochopiť čo.
„Blbý, blbý! Prečo sú chlapi taký blbý?!“ mrmlala si pod nos a nevnímala nič okolo seba. Tatsumi ustal v rozhovore, ktorý viedol s Ianom a započúval sa do okolia. Niečo sa mu nezdalo, vo vzduchu bolo cítiť napätie a tiež niečo iné. Niečo , čo zaváňalo nebezpečenstvom a krvou. Z náhleho popudu popohnal siváka do rýchleho klusu, aby dobehol Tami.
Už bol len pár metrov od nej, počul ako si niečo mrmle pod nos. Napätie zhustlo na únosnú mieru, vzduch ním priam iskril, keď... Zahliadol ako sa v kríkoch niečo leskne. Videl to ako v spomalenom filme, keď sa jeden záber ťahá ako med. Pozoroval letiaci šíp, počul sám seba ako kričí na Tami nech sa zohne. Čas sa opäť vrátil do normálu a on sotva stihol zachytiť dievča padajúce z koňa. Z pravého ramena jej trčal šíp, pery mala silno stisnuté, aby nevykríkla. Rýchlo ju posadil pred seba. Pevno ju zovrel rukou, aby nespadla a surovo kopol siváka do slabín. O čierneho žrebca, ktorý sa vystrašene staval na zadné sa nestaral. Svetlovlasý upír schmatol žrebcovu uzdu a rozbehol sa za vlkolakom. Tatsumi hnal koňa na pokraje síl, vyžmýkal z neho každý kúsoček energie, len aby dostal Tami z dosahu lovcov. Hnal ho stále dopredu, aj vtedy, keď mal sivák u huby penu a sotva plietol nohami.
„Tatsumi! Tatsumi zastav! No tak zastav už!!!“ konečne začal vnímať aj niečo iné než len Tami bezvládne ležiacu v jeho náručí. Zastavil koňa a zhrozene počúval jeho sýpanie. Podal Ianovi bezvedomé dievča a zliezol zo sivákovho chrbta.
„Odpusť mi to kamarát.“ Potľapkal ho po chrbte.
„Zostaň pri ňom, postarám sa o ňu. Ty by si len zavadzal.“ Odplašil ho Ian, keď sa snažil prehliadnuť Tami zranenie. Tatsumi sa teda odporúčal ku vyčerpaným koňom, po očku však stále sledoval, čo Ian robí. Upír si prezeral šíp zabodnutý pod kľúčnou kosťou. Opatrne zaňho zatiahol, aby zistil ako je hlboko. Tami bolestne zastonala ,ale neprebrala sa. Stále sa nespamätala z predošlých zranení a zo straty krvi. Plus toto, môže si objednať kvety na pohreb. Ak jej rýchlo ten šíp nevytiahne a nezastaví krvácanie, pribudne im do partie mŕtvola. Problém však bol, že ten šíp bol strieborný. Od polovice sa leskol povrch obávaného kovu. Takto si lovci mali poistiť, že ten šíp len tak nevytiahnu.
„To nie je dobré. To vôbec nie je dobré.“ Brblal si popod nos a snažil sa vymyslieť ako z toho von. Pritiahol si k sebe batoh. Zhodou náhod Tamin. Vytiahol čosi, nevedel čo a roztrhol to vo dvoje. Neskôr mal zistiť, že to bola hodvábna nočná košieľka, čo mu Tami pekne dlho vyčítala. Obmotal šíp polovicou toho čohosi a zatiahol. Odpoveďou mu bol výkrik bolesti a Tamin neprítomný pohľad. Oči boli skryté za hmlistou clonou, čo svedčilo, že sa musí upír poponáhľať.
„Vydrž to, už ho skoro mám.“ Hovoril skôr pre seba než k nej. Zatiahol ešte dvakrát kým sa mu ho podarilo celý vytiahnuť. Niekedy medzitým Tami znovu upadla do bezvedomia.
„Tatsumi!“ kríkol dozadu na vlkolaka.
„Pritlač to tu.“ Nakázal mu, zatiaľ čo trhal látku na obväzy.
„Ako je na tom?“ prehodil smerom k upírovi.
„Ian, tak ako?!“ upír sa zastavil v činnosti, no nepozrel sa na Tatsumiho.
„Je dosť možné, že neprežije dnešnú noc.“ Povedal to chladne, no za všetkým tým chladom bolo cítiť zúfalstvo.
„Ako myslíš, že neprežije? Ian?!“ vlkolak ním zatriasol v návale paniky.
„Už predtým bolo zranená, potom tá strata krvi a ešte toto. Nemusí to zvládnuť, je slabá a krehká, je toho na ňu príliš.“
„Nie, nie, zvládne to! Musí!“ Ian sa zahľadel do vlkolakovej tváre. Nechcel mu brať nádej, tak radšej zmĺkol a odišiel pripraviť lôžka na večer.
„Mal by si si pospať.“ Položil vlkolakovi ruku na plece.
„Nie, zostanem pri nej.“
„Ale , no tak Tatsumi. Si po úplnku ešte stále oslabený. A Tami ťa bude potrebovať silného , keď sa preberie.“ Pod váhou argumentov sa zdvihol a ľahol si na pripravenú prikrývku. Ian sa uistil , že spí než si sadol k bledému dievčaťu. „On ťa potrebuje. Možno to už tušíš, je do teba zbláznený až po uši, aj keď si to sám neprizná.“ V svetle ohňa bol vidieť jeho nežný úsmev, keď sa díval na spiace dievča.
„Pravdupovediac , tiež ťa potrebujem. Vliala si nám obom, tak povediac krv do žíl. U mňa doslovne.“ Usmial sa, vzápätí zvážnel a naklonil sa viac nad spiace dievča.
„Nedovolím ti umrieť, aj keby to malo znamenať, že ťa spravím jednou z nás.“ Pošeptal do noci, tak aby ho počul len vietor, ktorý sa preháňal okolo jeho hlavy a čechral mu svetlé vlasy.
Tatsumi sa zobudil až ráno, postavil sa a natiahol si skrehnuté končatiny. V chrbtici mu hlasno zaprašťalo.
„Musíme vyraziť. Nechcem, aby nás lovci dobehli.“ Otočil sa za hlasom. Ian balil prikrývky a zbytky obväzov do sedlových brašien. Tatsumi na to len kývol. „Prečo si ma v noci nezobudil? Mohol si si odpočinúť.“
„Odpočinok potrebujete hlavne vy dvaja.“ Tatsumi len niečo zamumlal, štvornožky prešiel ku spiacemu dievčaťu. Bol to uzdravujúci spánok a Tatsumimu sa po tom zistení uľavilo. Odhrnul jej z čela prameň neposlušných vlasov, zdvihol sa a išiel sa pozrieť ako je na tom sivák po jeho včerajšom zaobchádzaní. Kôň sa zdal v poriadku, nespokojne zafŕkal, keď naňho Tatsumi priväzoval sedlo.
„Musíš to vydržať priateľko.“ Potľapkal ho krku. Vysadol naňho, žrebec si trochu nespokojne poskočil. Keď sa upokojil, vysadil Ian Tami do vlkolakovho náručia. Tatsumi ju pevno objal, aby neskĺza a popohnal siváka. Upír šiel vedľa neho. Obidvaja boli ticho, zajatí vo svojich obavách a predsa pripravený reagovať na nečakaný útok.
Tami bola už nejakú chvíľu hore, no nechcela ,aby ten okamžik pominul. Teplý dych ju hladil po tvári, cítila ako ju Tatsumi objíma, pridržiava si ju na svojej hrudi ako matka nemluvňa a predsa v tom bolo čosi viac. Spoznala to podľa napätia, ktoré kolovalo vlkolakovým telom. Chcela ho upokojiť, chcela mu povedať, že už je všetko v poriadku, že sa nemusí báť. Nespravila to. Sebecky si užívala teplo, ktoré jej poskytovalo Tatsumiho telo. Nakoniec sa rozhodla zmilovať sa nad nimi a otvoriť oči. Najprv sa len zamrvila, aby na seba upozornila.
Tatsumi napäto zvieral drobné telo vo svojom objatí. Čakal každým okamžikom, že sa preberie a povie, že je v poriadku. No ona len malátne ležala v jeho náručí ako handrová panenka a nejavila známky vedomia. Ucítil ako sa pohla. Áno, nemýlil sa. Pred chvíľou sa zavrtela.
„Tami?“ skúsil to. Ian sa naňho zvedavo otočil.
„Tami, si hore?“ dievča opatrne zažmurkala do slnečného svetla.
„Čo to? Kde som?“ rozhliadla sa okolo seba. Napravo zbadala Iana na svojom ryšavom žrebčekovi. Chcela sa otočiť na Tatsumiho. Zranené rameno jej to však nedovolilo. Skrivila tvár bolesťou a zaťala zuby.
„Tami? Bolí ťa to?“
„To je trochu stupídna otázka, nemyslíš?“ precedila cez zuby.
„Tu máš, napi sa.“ Prijala čutoru od upíra a poriadne si z nej logla. Hneď na to vyprskla a naštvane pozrela jeho smerom.
„To ma chceš otráviť ešte len sa zobudím?!“
„No dovoľ! Ts!“ odvrátil hlavu s bradou vysoko zdvihnutou a hral urazeného. „Nemala by si naňho takto vrčať. To on ti včera vytiahol šíp z ramena. A v tom pití nieje jed ,ale bylinky na utlmenie bolesti. Mala by si to vedieť, učila si sa predsa za liečiteľku.“ Napomenul ju jemne. Tami to vohnalo červeň do tvárí. „Prepáč.“ Šepla s hlavou sklonenou v náznaku ľútosti. Ian sa veselo zaškeril a potľapkal ju po hlave.
„Dobre, že si už hore.“ Tami zdvihla hlavu a obdarovala ho jedným zo svojich úsmevov.
Zastavili sa až večer, boli by aj pokračovali ,ale Tami bola už unavená. Založili oheň a uložili sa k nemu.
„Musí to už konečne skončiť. Stále dookola utekať sa nedá.“ Povedal po asi hodine ticha Tatsumi.
„A čo chceš s tým spraviť? Lovcov je príliš veľa a aj keď ich všetkých vyzabíjaš po chvíli sa objavia ďalší.“ Oznámil mu upír.
„Ja viem, ale tak to to ďalej nejde.“ Ľahol si a pozoroval hviezdnu oblohu. Po chvíli si dal ruku cez oči a snažil sa nájsť spôsob ako z toho von.
„Čím to vôbec začalo?“ ozvala sa prvý krát za večer Tami.
„Čo?“
„Ten lov.“ otočila hlavu na upíra.
„Heh, kto vie. S Tatsumim sme na svete príliš krátko ,aby sme to vedeli.“ Hodil do ohňa ďalší konár. Do vzduchu vzlietli oranžové iskry. Chvíľu zažiarili ako hviezdy a potom zhasli , aby prenechali miesto svojim sestrám na oblohe.
„Nie, myslím lov na Tatsumiho. Niekde to muselo začať. Všetko má predsa začiatok.“ Poukázala na túto skutočnosť. Upír si odfrkol.
„Má pravdu. Všetko má začiatok. A ak chcem, aby to skončilo musím sa naň vrátiť.“ Ian aj Tami sa naňho prekvapene zahľadeli. Snáď dúfali, že sa dozvedia niečo z jeho minulosti, no vlkolak mlčal. Nečakane sa posadil, premeral si oboch priateľov a usmial sa.
„Vypadá to tak, že tu sa naše cesty rozídu.“